Obrazy sprievodu

Postavy, ktoré nájdete len v Štiavnici, alebo naveľa v baníckych mestách stredoslovenskej oblasti. Figliara a zosobnenie tradičného baníka a baníckej nátury nájdeme v sprievode hneď dvakrát. Náca „cestovateľa“ s veľkým kufrom plným žartov a vtipov, a ako urasteného mládenca, ktorého maličká matka v koši nesie na vojenský odvod (asentírku). Štiavnického Nácka desaťročia predstavoval Jožko Osvald, ktorý do postavy vložil aj kus seba a svoju lásku k cestovaniu. Postava starej ženy, ktorá nesie muža v koši sa vyskytuje vo fašiangových sprievodoch dodnes, v Štiavnici je táto postava známa aj z literatúry. Objavuje sa v poviedke Kálmána Mikszátha „Slečna zo zlata“ zasadenej do Banskej Štiavnice. Autor v nej opisuje svoje stretnutie so starou ženou, ktorej akoby horel na chrbte veľký kôš. Po upozornení na horiaci kôš mu s úsmevom žena odpovedá: „Ej, čoby horel! To si tam Nácko fajčí fajku!“

Tradičné trúbenie z Nového zámku stvárňujú živé hodiny a trubadúri, tzv. turneri, ktorí trúbením ohlasovali čas aj v okolitých banských mestách Kremnica a Banská Bystrica.

Nech by do Štiavnice chodil akýkoľvek druh vlaku, vždy by bol označený po nezabudnuteľnom prvom parnom vláčiku, Štiavnickej Anči. Malá parná lokomotíva prechádzajúca úzkorochodnou traťou medzi Štiavnicou a Hronskou Breznicou sa navždy zapísala do povedomia obyvateľov mesta a tradične uzatvára každoročný sprievod v kúdole dymu. Sprevádzajú ju strojvodca, vlakvedúci, výhybkár i koľajár. Majú veru čo robiť, aby hrkotajúcu dymiacu Anču vytlačili hore mestom.”